Konečne sa vraj našiel chýbajúci článok medzi Black Sabbath a White Stripes. Hudba Wolfmother sa vymyká súčasným hudobným trendom, svoje idoly totiž majú zo sedemdesiatych rokov...

Myles Heskett sa živil ako grafik, Chris Ross pracoval s digitálnou technikou a Andrew Stockdale fotil. Vo svojom voľnom čase sa stretávali v garáži, aby si spolu zahrali. Po roku mali nacvičených dostatok skladieb, aby mohli svoje umenie ponúknuť svetu.
V 2004 im vychádza prvé EP, ktorým si okamžite získali fanúšikov predovšetkým v rodnej Austrálii. A zrazu je trojica kučeravých rockerov všade. Pod vedením producenta Davea Sardyho (RHCP, Oasis, Marilyn Manson) odchádzajú do Los Angeles aby nakrútili svoj debut, ktorý žne obrovský úspech aj u kritiky. Hudobní  publicisti neváhajú použiť prirovnania ako Led Zeppelin 21. storočia.

Namiesto dva a pol minútových punkových odrhovačiek stavia Wolfmother hardrockové opusy plné erupcií gitarových sól a psychedelických klávesov. Trochu ako Mars Volta na prvej doske, s tým rozdielom, že sa netvária ako by šlo ktovieaké umenie. Navyše hlas ako má Andrew Stockdale, potomok Ozzyho aj Roberta Planta, sa len tak nepočuje. „Namiesto toho aby sme s gitarou na krku skladali pesničky, radšej sa zavreme v skúšobni, jamujeme a čakáme, čo sa stane,“ hovorí Stockdale. Výsledkom týchto  experimentov je zvukovo nabúchaný debut, ktorý sa síce odvoláva na rockovú históriu, ale túto neoriginalitu vyvažuje ozajstným drajvom. Drajvom, aký už otcovia rocku, pri všetkej úcte, nedokážu vo svojom veku poskytnúť.