Ak sa kapela len tak rozhodne začať s rockovou muzikou, na svet prinesie iba tristotisícu kópiu už raz vydanej dosky, v lepšom prípade nejaký hybrid. Každá dlhšia balada predsa vychádza zo Stairway to Heaven od Led Zeppelin. Dá sa vôbec zachovať esencia rockovej hudby a zároveň dať priestor aj spontánnej sebarealizácii? Queens of the Stone Age sa dokázali majstrovsky popasovať s problémom zvaným prepojenosť ku koreňom tradičného rocku. A to aj napriek tomu, že sa už všetky riffy, tempá či melódie minuli. Do svojej tvorby skĺbili množstvo podkategórií, ale predovšetkým tzv. stoner rock či rock'n'roll. No nič necitujú, ani neironizujú, ale využívajú. Jednoduchosť je síce jedným z hlavných atribútov, no nie vždy to znamená iba sloha-refrén. Pozornejšiemu poslucháčovi neujdú chuťovky ako keď v dobre skrytej pasáži zrazu zaznie hendrixovská tematika bez akéhokoľvek sóla, len tak na pár taktov a dosť. Klišé sa síce objavuje, ale v riadne pokrútenej forme. Queens zostávajú úprimní, hoci v maniakálnom, až neurotickom rytme. Každý riff a refrén dodáva novú príchuť. A hoci ide o repete, skladby dostávajú miernu, ale predsa všetko meniacu vedľajšiu esenciu.
Dobrým príkladom je hádam najvydarenejšia rocková skladba ostatných čias, No One Knows. Podkladom je „zgrajfnutý“ typický rock'n'roll, no v podaní Queens dostáva do seba poriadnu dávku nervozity. Hlavne vďaka šikovnej voľbe zvuku ostrej gitary, rytmiky a zmeny tónin. A to už postačuje k tomu, aby zo skladieb sálalo potrebné vzrušenie.
Queens of the Stone Age je vlastne duo Josh Homme a Nick Oliveri, zostatok tvoria hostia. Mená ako Mark Lanegan, Dean Ween či Dave Grohl hovoria za všetko. Grohl dokonca na istý čas odsunul bokom Foo Fighters, aby si mohol zabúchať s jeho „najobľúbenejšou kapelou“.
